Sieň slávy

Slovensko je síce malá krajina, no narodilo sa tu, žilo a tvorilo neuveriteľné množstvo významných osobností – z oblasti spoločenského života, vedy, kultúry, umenia, pedagogiky a športu. Určite nám ostatní prepáčia, ak sa v pripravovanom projekte sústredíme na osobnosti z pomerne úzkej škály tohto širokého diapazónu, osobnosti často nedocenené, a to aj napriek tomu, že spoločenský prínos v nejednom prípade prekonal hranice času, v ktorom žili a pracovali. Familiárne (a skromne) ich nazývame TELOCVIKÁRI, hoci ich vplyv na okolie má podstatne širšie rozmery.

Jednému zo skupiny najvýznamnejších sme v slovenskej asociácii športu na školách vzdali poctu tým, že jeho menom sú označené ocenenia ktoré sú pravidelne udeľované najaktívnejším učiteľom TV a ďalším osobnostiam už od roku 1994. Ide o Ivana Branislava Zocha. Tento priekopník školského športu na Slovensku však mal veľa nasledovníkov. O mnohých vieme len z rozprávania pamätníkov, činy ďalších zaznamenávajú miestne kroniky. A to zatiaľ nespomíname, ale nehovoríme o žijúcich osobnostiach.

To všetko nás doviedlo k myšlienke zosumarizovať mená týchto ľudí a zaradiť ich do pomyselnej – presnejšie povedané do virtuálnej – SIENE SLÁVY ŠKOLSKÉHO ŠPORTU NA SLOVENSKU (SIENE SLÁVY SLOVENSKÝCH TELOCVIKÁROV).

Profil osobnosti v Siene slávy by mal obsahovať:

- Meno a priezvisko navrhovanej osobnosti

- Miesto narodenia, prípadne posledného pobytu

- Pracovné pôsobenie – miesto pôsobenia (stačí rámcovo)

- Dôvod, pre ktorý bol navrhnutý do SIENE SLÁVY

- Fotodokumentácia - foto navrhovaného, fotografie spojené s menovaným a jeho činnosťou

- Spomienky – žiakov, kolegov, rodičov a ďalších (túto časť možno neustále dopĺňať)

Ján Hajdóczy

Narodený 4. mája 1889
v Ružomberku.

Zomrel 17. októbra 1950
v Bratislave.

Po skončení pedagogického štúdia ako stredoškolský profesor zakotvil v Trnave. Jeho príchod do „Malého Ríma“ v roku 1910 možno považovať za začiatok atletiky v tomto meste, ktorej rozvoj v nasledujúcich desaťročiach zaznamenal nevídané rozmery.

Trnavskí gymnazisti v tomto období nemali rovnocenného súpera nielen na Slovensku, ale po roku 1918 ani vo vtedajšom Československu. Žiaci pod jeho vedením získali Strieborný veniec Lidových novín a stali sa víťazmi celoštátnych hier v Pardubiciach a Prahe. Ešte impozantnejšie si počínali v prestížnom MIČUROVOM POHÁRI, v ktorom najcennejšiu trofej získali až sedemnásťkrát z 23 ročníkov.

Skvele si počínal aj v organizátorskej práci, keď sa výraznou mierou pričinil najmä o vybudovanie prvej atletickej dráhy i organizáciu tradičných atletických pretekov.

Výnimočnosť jeho osobnosti je však najmä v tom, že pre šport dokázal získať svojich kolegov a inšpiráciou bol predovšetkým svojim zverencom. Atletiku považoval za základ všetkých športov, preto jej venoval takú pozornosť. Svojich žiakov však viedol k všestrannosti a v jeho celoročnom programe mali miesto prakticky všetky v tom čase dostupné športy. K jeho zverencom a nasledovníkom bol Anton Hajmássy, ktorý o svojom učiteľovi povedal:

„Bol to neuveriteľný človek - vždy plný optimizmu a neutíchajúcej energie. Nestaval na príkazoch, svojich študentov získaval osobným príkladom a silou argumentu. Nikdy sa nevzdával, žiadna prekážka nebola pre neho neprekonateľnou. V I. svetovej vojne utrpel ťažké zranenie do nohy - ani to ho nezastavilo pri napĺňaní svojich predsavzatí.“