Mal som 13 rokov, malý, tučný, nesebavedomý, preto som začal s kulturistikou. Skúšal som veľa športov ako  plávanie, futbal, či hokej, ale v ničom z týchto aktivít som nevynikal. Chcel som byť v niečom dobrý, vynikať spomedzi ostatných ako každý z nás. Jedného dňa mi môj otec položil otázku: „Čomu by si sa chcel v budúcnosti venovať? Čo by ťa napĺňalo?“Ako každý chalan som chcel byť veľký, silný, zaujať okolie. Odpovedal som: ,,vzpieračom.“ V tej dobe neexistovali žiadne fitnes centrá, a preto sa môj otec chytil príležitosti a nakúpil mi činky. Začal som vo svojej detskej izbe cvičiť. Na mojich začiatkoch sa teraz len pousmejem, pretože som si vymýšľal rôzne cviky, ale v blízkej dobe som sa dostal ku strýkovi, ktorý sa venoval silovému trojboju. Tak som sa prvýkrát  cez prázdniny dostal do  posilňovne a naučil sa správne cvičiť. Tu som prišiel do styku aj s rôznymi kulturistickými časopismi, kde som objavil známych kulturistov  z Trnavy ako Ing. arch. Peter Uríček a Anton Holíč. Týmto som pocítil veľkú motiváciu a rozhodol sa ísť pozrieť na súťaž v Trnave. Bol som očarený, pretože tu bolo mnoho kulturistov a túžil som takto vyzerať. O mesiac neskôr Ing. arch. Peter Uríček , tréner dodnes fungujúceho oddielu Fortuna Trnava, robil výberové konkurzné konanie. Hľadal mladé talenty pre kultu-ristiku. Prišiel som, bolo nás asi 10, z toho dvaja chalani boli vo veľmi dobrej forme. Stáli sme tam všetci v plavkách, pred nami výberová komisia, ktorá sa rozhoduje vybrať spomedzi nás troch chalanov, vhod-ných pre tento šport. Kapacita posilňovne bola príliš malá , preto len traja z nás mohli mať to šťastie byť vybraní. Komisia sa rozhodla pre dvoch dobre vyzerajúcich chalanov a mňa. Peter Uríček poznamenal: ,,zoberme tú malú guľôčku niečo z nej možno bude.“Týmto sa zmenil môj život, chcel som napredovať, poháňala ma sila stať sa niekým a niečím. Dokázať , že som tým najlepším, predovšetkým pre seba samého.  Mojim trénerom sa stal Peter Uríček a po roku a pol tvrdého trénovania ako jediný z našej partie dorastencov som postúpil na majstrovstvá Československej Socialistickej Republiky. Po ďalšom roku trénovania ako junior som získal 2. miesto na týchto majstrovstvách a stal som sa členom širšieho juniorského reprezentačného kádra pod vedením P. Stacha. Môj sen sa naplnil v roku 1992 , kedy som zvíťazil a  stal som sa majstrom. Bol som najlepší , nie len pre ostatných ale i pre seba , dokázal som to, po čom som túžil. Preto som presvedčený, že nikdy sa nemôžeme báť a musíme si ísť tvrdo za svojím cieľom. Každá cesta je dlhá a kľukatá, ale čím viac si prejdeme prekážkami a úskaliami, tým sme skúsenejší a vytrvalejší. Treba k tomu veľa sebazaprenia. Týmto by som chcel motivovať aj ostatných. Ak niečo chcete, začnite ihneď a neváhajte.

Mal som 13 rokov, malý, tučný, nesebavedomý, preto som začal s kulturistikou. Skúšal som veľa športov ako  plávanie, futbal, či hokej, ale v ničom z týchto aktivít som nevynikal. Chcel som byť v niečom dobrý, vynikať spomedzi ostatných ako každý z nás. Jedného dňa mi môj otec položil otázku: „Čomu by si sa chcel v budúcnosti venovať? Čo by ťa napĺňalo?“Ako každý chalan som chcel byť veľký, silný, zaujať okolie. Odpovedal som: ,,vzpieračom.“ V tej dobe neexistovali žiadne fitnes centrá, a preto sa môj otec chytil príležitosti a nakúpil mi činky. Začal som vo svojej detskej izbe cvičiť. Na mojich začiatkoch sa teraz len pousmejem, pretože som si vymýšľal rôzne cviky, ale v blízkej dobe som sa dostal ku strýkovi, ktorý sa venoval silovému trojboju. Tak som sa prvýkrát  cez prázdniny dostal do  posilňovne a naučil sa správne cvičiť. Tu som prišiel do styku aj s rôznymi kulturistickými časopismi, kde som objavil známych kulturistov  z Trnavy ako Ing. arch. Peter Uríček a Anton Holíč. Týmto som pocítil veľkú motiváciu a rozhodol sa ísť pozrieť na súťaž v Trnave. Bol som očarený, pretože tu bolo mnoho kulturistov a túžil som takto vyzerať. O mesiac neskôr Ing. arch. Peter Uríček , tréner dodnes fungujúceho oddielu Fortuna Trnava, robil výberové konkurzné konanie. Hľadal mladé talenty pre kultu-ristiku. Prišiel som, bolo nás asi 10, z toho dvaja chalani boli vo veľmi dobrej forme. Stáli sme tam všetci v plavkách, pred nami výberová komisia, ktorá sa rozhoduje vybrať spomedzi nás troch chalanov, vhod-ných pre tento šport. Kapacita posilňovne bola príliš malá , preto len traja z nás mohli mať to šťastie byť vybraní. Komisia sa rozhodla pre dvoch dobre vyzerajúcich chalanov a mňa. Peter Uríček poznamenal: ,,zoberme tú malú guľôčku niečo z nej možno bude.“Týmto sa zmenil môj život, chcel som napredovať, poháňala ma sila stať sa niekým a niečím. Dokázať , že som tým najlepším, predovšetkým pre seba samého.  Mojim trénerom sa stal Peter Uríček a po roku a pol tvrdého trénovania ako jediný z našej partie dorastencov som postúpil na majstrovstvá Československej Socialistickej Republiky. Po ďalšom roku trénovania ako junior som získal 2. miesto na týchto majstrovstvách a stal som sa členom širšieho juniorského reprezentačného kádra pod vedením P. Stacha. Môj sen sa naplnil v roku 1992 , kedy som zvíťazil a  stal som sa majstrom. Bol som najlepší , nie len pre ostatných ale i pre seba , dokázal som to, po čom som túžil. Preto som presvedčený, že nikdy sa nemôžeme báť a musíme si ísť tvrdo za svojím cieľom. Každá cesta je dlhá a kľukatá, ale čím viac si prejdeme prekážkami a úskaliami, tým sme skúsenejší a vytrvalejší. Treba k tomu veľa sebazaprenia. Týmto by som chcel motivovať aj ostatných. Ak niečo chcete, začnite ihneď a neváhajte.

Historické umiestnenie Bratislavský rodák prelomil smolu zo zraneniami a vybojoval pre Slovensko historicky prvú olympijskú striebornú medailu na LOH v Aténach. Bratislavčan Jozef Krnáč, potvrdil na aténskej žinenke, že patrí medzi výrazné osobnosti slovenského džuda. 

Hoci boj o zlato s Japoncom Učišibom prehral, zisk olympijského striebra je senzačným výsledkom. V džudistickej hale Ano Läossia postupne zdolal za 93 sekúnd Alassaneho z Nigeru, v druhom Španiela Peňasa za 77 sekúnd, vo štvrťfinále Alžírčana Meridju (79 s), majstra Afriky a v semifinále bronzového z OH 2000 Kubánca Arencibiu, ktorého zložil na ippon. Zverenec Rastislava Mezovského už po ňom dvíhal od radosti ruky nad hlavu a z hrdla sa mu dral víťazný výkrik. Vedel, že má minimálne striebro - naše prvé džudistické. Pre slovenské farby to v tej chvíli bola deviata medaila v samostatnej ére, piata strieborná.

Juniorský majster sveta i Európy nemal pred najväčším športový dňom v živote žiadne veľké sny. "Pri prebúdzaní som si vychutnával fakt, že môj Zolo (spolubývajúci džudista Pálkovács) konečne nechrápal. Mal chytené mandle, takže ho predtým bolo dosť počuť. Počas trojhodinovej prestávky pred popoludňajším programom som ostal v hale a polihoval na žinenke. V spoločnosti sparinga Libora Pulza sa nedá myslieť na normálne veci, dokonca ani na baby.

"Medaila! Je to super. Už viem, čo urobím s miliónovou prémiou. Kúpim záhradu, kamaráti dobre vedia. Medailu venujem mame, otcovi, frajerke a všetkým sparingom, čo sa som mnou roky otĺkali na žinenke. Vďaka patrí kamarátom volejbalistom," povedal študent piateho ročníka fakulty telesnej výchovy. "Hlavné bolo nepripúšťať si, že ide o olympiádu. Išiel som od zápasu k zápasu, že nemám čo stratiť. Po dlhom čase som trénoval celú sezónu bez vážnejších zranení, čo je u mňa menší zázrak. Do finále proti Japoncovi som už však nastúpil v istej vnútornej eufórii, že medailu mám istú. Hovoril som si, že ja môžem a on musí. Bol favoritom z krajiny, ktorá vymyslela džudo a deti sa ho povinne učia v školách. No hlavne, bol lepší.“

"Keď má Jozef deň, valcuje všetko. Taký mal na jar na turnaji v Prahe, kde vyhral, a presne do takého sa zobudil aj v Aténach. Zdolával súpera za súperom, v semifinále dokonca aj Kubánca, nad ktorým predtým nikdy nezvíťazil," tešil sa tréner Rasťo Mezovský. "Len škoda, že viac nepotrápil toho Japonca. Tí v džude odjakživa dominovali a dominujú, ale Učišiba nebol nezdolateľný. Dodo mal životnú šancu. Japonec musel, Dodo vo finále mohol. Zo začiatku išiel do útoku, ale vzápätí Japonec použil tú istú techniku a položil ho. Bolo to - kto z koho, ale aj tak sa radujeme. Japonci majú totiž toľko džudistov, čo my všetkých športovcov dohromady. Žiadne šampanské nemám prichystané. Nezvykneme tak. Pekne sa počúva všetko o výnimočnosti tejto chvíle. Pochybujem však, že podmienky pre náš šport sa vďaka Dodovej medaile zásadne zmenia.“

Po chvíli sa cez zábradlie nahol i otec Jozef starší a so synom si na diaľku vymenil niekoľko slov a ešte "výrečnejších" pohľadov. Ich význam potvrdil hrdý otec i o pár minút neskôr, keď na Dodovu hlavu položili vavrínový veniec a na krk zavesili cenný kov. S emóciami sa snažil síce statočne bojovať a chlapské slzy šťastia rýchlo schoval do vreckovky, dojatie však zakryť nedokázal. "Bolo to perfektné. Verili sme mu, že vyhrá a aj preto sme prišli. Neviem, čo k tomu mám viac dodať, bol som strašne šťastný. Toto je najväčšia radosť v mojom živote, na toto som čakal v podstate odkedy sa narodil. Väčšiu radosť si človek asi nevie ani predstaviť ako medailu z olympiády," delil sa o bezprostredné dojmy otec v poradí 67. olympijského medailistu zo Slovenska. 

„No predsa gól Španielom!

Bolo trošku popršané a lopta dostala sklz. Santa-mariovi pred stredovou čiarou  odskočila a keď sa otočil, už som mal trojmetrový náskok. Ako som sa blížil k šestnástke, brankár Sedrun, dvojmetrový chlap,  trochu povybehol, no hneď sa vrátil. Naznačil som strelu, on sa hodil a vzápätí som ho možno o dvadsať centimetrov prehodil“. 

Takto opisuje svoj zážitok JOZEF ŠTIBRÁNYI, zážitok totožný s odpoveďou na otázku, ktorá je jeho NAJKRAJŠIA ( ŠPORTOVÁ) SPOMIENKA. 

Ale poďme pekne od začiatku!

Písal sa 31. máj 1962. V Chile práve prebieha svetový šampionát vo futbale  a medzi jeho účastníkmi nechýba ani vtedajšie Československo. Hráme v jednej z najsilnejších skupín - v A-čku spolu s Brazíliou, Španielskom a Mexikom. A hneď prvý zápas hráme na štadióne vo Viňa del Mar ( 150 km od hlavného mesta Santiaga) s vynikajúcim Španiel-skom.

Čo meno, to hviezda! Čo hviezda, superhviezda! Puskáš, Di Stefano, Gento, Santamaria, Del Sol a ďalší. Domáci novinári našim hráčom žartovne radili, aby si na ihrisko zobrali laso, len vtedy budú mať vraj šancu svojich protihráčov dobehnúť. Španieli istí si svojim víťazstvom - vybehli na trávnik ako toreadori. Aj to tak na ihrisku vyzeralo. „ Španieli nás tlačili, najmenej dve tretiny zápasu mali hru v rukách, ale Schroif v našej bráne doslova čaroval. Bol priam neprekonateľný. Takisto Popluhár odohral fantastický zápas“ - charakterizoval dianie na ihrisku Jožo Štibranyi.

Proti miliónovému orchestru výnimočných hviezd však stála jedna disciplinovaná a férová, ale ne-kompromisná jedenástka, hrajúca moderný atletický futbal. Prichádza osemdesiataprvá minúta. Španieli zahrávajú rohový kop a skoro všetci hráči sú pred našou bránou. Okrem Štibrányiho, ktorý zostal v stredovom kruhu a s ním jeho strážca Santamaria. Gento posiela loptu do ohňa, obrovská skrumáž pred našou bránou a dlhý odkop ...

A nasleduje to, čo opisuje vo svojej spomienke sympaticky Trnavčan žijúci v Križovanoch nad Dudváhom. Zdvíha ruky nad hlavu a kričí. „Dal som gól, dal som gól“.

A my dodávame, že  GÓL S CENOU ZLATA. Otvoril nám totiž cestu zo skupiny a potom až do finále, kde nás zdolala Brazília 3 : 1 !!!