Spomienky ktoré som si počas 20-ročnej športovej kariéry uchoval v srdci a v hlave je mnoho, ale najkrajšie a najvzácnejšie sú samozrejme spojené s úspechmi. 

Prvá spomienka, na ktorú nezabudnem a často si ju pripomínam, je spojená s Olympiádou v Pekingu v roku 2008. Na predolympijskú prípravu spomínam ako na najťažšie, ale zároveň aj najkrajšie obdobie. Bolo to fyzicky, ale hlavne psychicky pre mňa náročné. Príprave som podmienil celý osobný život, pričom som bol na ceste stať sa čerstvým otcom dieťaťa. Tvrdo som trénoval a veril, že úspech sa dostaví. Nepripúšťal som si nič iné len uspieť. Na OH v Pekingu som štartoval 10. 8. 2008, deň po mojich a tri dni po trénerových narodeninách. Želal som si len jeden darček a to osobný rekord. To sa mi podarili hneď v rozplavbách, kde som dohmatol na 9. mieste a to v novom SR rekorde 54.07 s (predtým 55.48 s). O konečnom 13. mieste a zlepšení osobného maxima viac než 1 s sa mi ani nesnívalo. Bol to pocit zadosťučinenia a môžem povedať že tá celoživotná drina stála za to.  

Nikdy nezabudnem na prvý telefonát hneď po preteku. Bol venovaný a zároveň spojený s gratuláciou môjmu trénerovi Mgr. Jiřímu Waltrovi. Plakal od šťastia a asi hodinu rozprával ako nespal celú noc a počas priameho prenosu nad ránom zobudil svojim povzbudzovaním pol bytovky. V ten deň sme spolu volali ešte asi desaťkrát, rozoberali sme si to spolu dookola a gratulovali si navzájom. Pre nás to bol neuveriteľný výsledok. Jediná vec, ktorá ma na tom všetkom mrzí je, že kvôli  nedostatku miesta v tíme sa môj tréner nemohol zúčastniť a vychutnať si svoj úspech  a celú atmosféru OH spolu so mnou.

Druhá spomienka, ktorá má v mojom srdci také isté miesto, je z majstrovstiev Európy v Rieke, v tom istom roku. Na tieto preteky som šiel len s jediným cieľom a to zaplávať na 50 m znak medailu. Po olympijských hrách som bol v životnej forme a myslím, že sa mi podarilo prekvapiť nie len seba, ale aj celú Európu. V semifinále som dohmatol ako prvý v novom európskom rekorde 23.15 s a zapísať sa medzi európsku a môžem povedať aj svetovú plaveckú špičky. Veľmi ťažko sa opisujú slová a pocity ktoré sme v tom roku s trénerom zažili. Aj teraz pri písaní  týchto riadkov mi naskakuje husia koža a som veľmi rád, že som mal to šťastie vstúpiť medzi tých najlepších.

Ľuboš Križko

Bolo to v roku 2005, na mojich prvých Majstrov-stvách Európy v rumunskom Brašove. Boli to zároveň historicky prvé ME, kde sa bojovalo o titul i v novej (v súčasnosti už veľmi  populárnej a dynamicky sa rozvíjajúcej) kulturistickej disciplíne - klasickej kulturistike. Registrácia a prezentácia prebehli v poriadku - v kulturistike sa dá veľa predpovedať a odhadnúť už na vážení, kde sú všetci súperi po prvýkrát spolu pokope len v plavkách. Tam sa prvýkrát dajú aspoň približne odhadnúť šance jednotlivých „borcov“ , padajú prvé prognózy o forme a o tom ako by to mohlo dopadnúť...

Už tam som registroval názory a postrehy (z nášho realizačného tímu ale i zo zahraničia), že by som mal bojovať o najvyššie priečky, dokonca i o ZLATO! To bolo v piatok večer. V sobotu prebehlo semifinále - najtvrdší boj a v podstate najdôležitejšia časť šam-pionátu. Tu všetci zúčastnení pretekári bojujú o šesť postupových miest do nedeľňajšieho finále. To, či človek postúpil alebo nie sa dozvie až v nedeľu tesne pred finále. A samotné poradie v semifinále (to nemá žiadny vplyv na konečné výsledky finále) sa dozviete až po skončení celej súťaže...Takže som vtedy ani netušil, že som semifinále jasne vyhral. A po ňom, v sobotu večer mi už viacero ľudí z rôznych výprav gratulovalo k víťazstvu - v štýle: si jasne najlepší, nikto by ťa nemal poraziť, titul je tvoj...

A prišla nedeľa. Súťaž samotná bola super, užil som si to, v očakávaní úspechu. I po zídení z pódia všetko nasvedčovalo tomu, že by to malo byť dobré. Aj môj tréner pán Hečko mi hneď po poslednom porovnávaní potvrdil, že to bolo dobré a že som vyzeral najlepšie...S nádejou a očakávaním som o pár minút nastupoval  na vyhlasovanie výsledkov. A vtedy sa odohralo to, čomu by som po predchádzajúcich udalostiach a priebehu neveril ani vo sne! Hlásateľ  začal čítať mená pretekárov tak ako sa to v kulturistike robí, od šiesteho po prvé miesto. A keď vyhlásil, že na štvrtom mieste sa umiestnil reprezentant Slovenska Ľuboš Maliňák, krvi by sa vo mne nedorezal...V hale okamžite nastal piskot a celková hlučná nespokojnosť. Aj po skončení ceremoniálu ruch neutíchol, vládlo všeobecné prekvapenie z konečných výsledkov. Po slávnostnom vyhlásení výsledkov mi nikto nevedel povedať čo sa stalo, každý sa iba veľmi čudoval. Ja som okamžite odišiel do šatne, hodil som pohár za štvrté miesto do kúta a išiel som sa sprchovať (pretekárska farba ide z tela dosť  ťažko) a začal som sa drhnúť aby som vybil zlosť a sklamanie. 

Asi o desať minút za mnou do sprchy prišiel môj tréner, aby som okamžite vyliezol, že sa stala chyba a že bude nové vyhlásenie výsledkov. Moja prvá emotívna reakcia bola, že im na to kašlem a že nikam nejdem, nech si robia srandu z niekoho iného! Ale keď on trval na svojom a kričal že som to vyhral, pochopil som, že to asi nie je žart, poutieral som sa a šiel som opäť smer pódium. Až keď som videl organizátorov, členov vedenia svetovej federácie a rozhodcov ako pripravujú nový slávnostný ceremoniál, všetko mi to došlo a vtedy som sa nekontrolovane rozplakal ako malý chlapec...Hrozne sa vo mne uvoľnili všetky emócie - dojatie, hnev, zadosťučinenie, radosť, šťastie, proste celkové uvoľnenie toho psychického vypätia. A oproti mne na druhej strane haly plakal ešte jeden borec - Poliak Lopucki, ktorý si počas „chybného“ vyhlasovania na pódiu vychutnal štátnu hymnu a práve mu odoberali zlatú medailu...O chvíľu som si to fantasticky užil ja - zlatá medaila na krku, v rukách nad hlavou naša slovenská zástava a éterom znelo „nad Tatrou sa blýska...“! Jeden z najkrajších zážitkov v mojom živote a dovtedy určite najväčší moment mojej športovej kariéry.

Až dodatočne som sa dozvedel, že podnet na revíziu výsledkovej listiny dal samotný prezident IFBB pán Rafael Santonja zo Španielska, ktorému to poradie nešlo do hlavy a neveril mu. Vysvitlo, že sekretár rozhodcovského zboru nahodil do počítača nesprávne čiastkové hodnotenia jednotlivých rozhodcov a ten potom vyhodil chybné celkové poradie! Podľa správ-nych výsledkov som jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností zvíťazil a stal som sa vtedy historicky prvým Majstrom Európy v klasickej kulturistike. O rok nato sa mi titul podarilo obhájiť...

„Nájsť môj najzaujímavejší moment alebo chvíľu v biatlonovej kariére sa mi ani po troch dňoch premýšľania nepodarilo celkom presne určiť. Je toho veľmi veľa za tých 10 rokov čo som vo svetovom biatlone. A vybrať niečo naj je dosť ťažké. Ale ak to rozdelím do oblastí tak na prvé miesto by som dal kamarátov a priateľstvá, ktoré fungujú celý ten čas aj napriek tomu, že sa niekdajší tím už dávno rozpadol. Ale to, že sme boli tím ostane asi navždy v nás. Spolu sme prežívali radosť ako súkromnú tak aj športovú ale aj neúspech.  Na druhé miesto postavím biatlon ako šport. Je to podľa mňa najkrajší a naj-zaujímavejší zimný šport. Spája v sebe veľa sebazaprenia, stresu, nervov ale aj radosti. Samozrejme tej radosti nie je tak veľa ako toho všetkého okolo.Ale práve vtedy, keď sa mi po všetkých prekonaných prekážkach podarí úspech chutí viac. To považujem za najväčšiu motiváciu pre mňa. Samozrejme sem patrí môj najväčší úspech kariéry piate miesto na ZOH v Torine. Ako sa už písalo, ten deň sa pre mňa nezačal vôbec dobre. Zle som spal, náročnosť trate mi vôbec nesedela, najradšej by som v ten deň  nebežal. Vôbec som sa necítil dobre. Na tribúne sedela moja priateľka, rodičia a ďalší - bol som s toho dosť nervózny. Nie s toho, že tam boli, ale s toho, že prešli kus cesty aby nás aj s bratom videli a ja som sa vôbec necítil na super výkon. Na trati po pár metroch som  ale pochopil, že dnes je práve ten deň kedy sa musím prekonať. Začal som si veriť. Kvalitne pripravené lyže ma v tom podporili a keď som k tomu pridal dobrú streľbu išlo to samo. Aj keď posledné kilometre na trati dosť boleli išiel som naplno. Mal som už na trati super pocit práve s toho čo som písal pred pár riadkami. Stálo to za všetkú tú námahu, čas, bolesť v tréningu a veľa odriekania. Ako prechádzali cieľom najlepší biatlonisti sveta sa ten pocit znásoboval. Bol to určite najkrajší moment v kariére. Keď si pretekár prečíta svoje meno vo výsledkovej listine na piatom mieste na ZOH. Stojí to za to.“ 

Športovať som začal v roku 1970 ako dvanásťročný. Do našej dediny Zeleneč pri Trnave prišiel učiť telesnú výchovu nový učiteľ, bývalý športovec - chodec Ľudovít Žambokréthy. Bol som šiestak a v máji sa mali uskutočniť v Borskom Mikuláši chodecké preteky. Učiteľ našu triedu zobral počas hodiny telesnej výchovy na futbalové ihrisko a dal nám zabehnúť tri kolá okolo futbalového ihriska. Kto splnil časový limit, mal po päťdennom tréningu absolvovať preteky v Borskom Mikuláši. Samozrejme, ja som sa do toho časového limitu nezmestil. Keď vysvetľoval vybratým chalanom pravidlá chôdze, stál som obďaleč a počúval. Potom som k nemu zašiel a poprosil, či by som aj ja mohol skúsiť chôdzu.

Prikývol, a tu sa začal môj život športovca.

Zúčastnil som sa štyroch olympijských hier, piatich majstrovstvách sveta, piatich majstrovstiev Európy a deviatich svetových pohárov. Získal som titul Majstra Európy v chôdzi na 20km v Splite v roku 1990. 

Nechcem však o tomto písať.

 V roku 1980 sa mi narodila dcéra Zuzana. Už ako osemročná sa zúčastnila chodeckých pretekoch, samozrejme že v Borskom Mikuláši. Jej športovanie som bral ako vyplnenie voľného času. Mohla ísť na štadión, s partiou si zatrénovať a potom pekne doma sedieť a učiť sa do školy.

V roku 1996 som sa zúčastnil na svojich posledných olympijských hrách v Atlante. Preteky sa mi nevydarili a vo svojich 38 rokoch som ukončil športovú kariéru. V tom roku Zuzana získala ako šestnásťročná víťazstvo na dorasteneckých majstrovstvách Slovenska. Keď som prišiel z poslednej olympiády, doniesol som množstvo fotografii, no jednu fotografiu si Zuzka zobrala. Bolo tam „See You in Sydney in 2000!“.

Prešli štyri roky a Zuzana túto fotografiu mala stále v tréningovom denníku. V ďalších rokoch sa zúčastnila juniorských majstrovstiev sveta a Európy. Prišiel rok 2000 a v máji sa v nemeckom Eisenhüttenstade uskutočnil Európsky pohár v chôdzi. Na tieto preteky sa nominovala a  splnila olympijský limit na 20 km v chôdzi. Splnil sa jej olympijský sen.

Toto pokladám za svoju najkrajšiu spomienku k úspešnej olympijskej účasti rodu „Blažekových“. To sa mi počas svojej športovej kariére ani nesnívalo.