V roku 2000 sme cestovali na svetový pohár do Sydney (Austrálie). Vycestovať so zbraňou nie je nikdy jednoduché a práve tu sme mali nejaký problém v dokladoch. Nakoľko ma colníci nechceli pustiť s ňou, tak sme sa s trénerom rozhodli, že si zoberiem aspoň pažbu, na ktorú sa doklady nevzťahovali. Zvyšok zbrane mali pracovníci zväzu po vybavení dokladov poslať za mnou. Do Austrálie sme v pohode docestovali a začala aklimatizácia a čakanie, kedy príde moja zbraň. Nakoniec som sa našťastie dočkala. Prišla presne deň pred oficiálnym tréningom. Musím povedať, že to bolo, ako dostať nejaký vytúžený darček pod stromček. Môj tréner skonštatoval, že tak veľmi ma ešte nevidel radovať sa. Nakoniec pre nás preteky dopadli veľmi dobre, nakoľko som skončila na 3. mieste.

Z Austráliou ma spája aj ďalšia spomienka. V roku 2003 bol svetový pohár v Perthe. Bol začiatkom jari, ešte som doma veľa netrénovala, nakoľko šport robím ako hobby, popri práci. Takže zmena počasia, u nás chladno, u nich na krátke tričko a nohavice, málo natrénované. Mali sme čas na aklimatizáciu a ďalší tréning, v ktorom sa mi vôbec nedarilo. K tomu sa ešte pridružili problémy s vyhadzovaním prázdnych nábojníc zo zbrane. Nakoniec sme to riešili kúpou iných nábojov. Pri tejto príležitosti mi správca strelnice povedal: Go home!  Čo sa ma, musím priznať veľmi dotklo. Ale nakoniec, ako sa ukázalo, tak času na tréning a aklimatizáciu bolo dosť a preteky som nakoniec vyhrala. 

A do tretice Austrália. Jedna milá spomienka, ku ktorej sa rada vraciam. Prechádzala som sa po olympijskej dedine, ako som sa bola rozlúčiť s kamarátkou, ktorá odchádzala. Išla som zamyslená a zrazu niekto trúbi. Šofér kyvadlovej dopravy v dedine mi ukazuje, že sa mám usmievať. Až keď som sa usmiala  zavrel dvere a odišiel. Musím povedať, že táto drobnosť mi zlepšila náladu a ďalej som išla usmievajúc sa.

                        Miloš Forman, filmový režisér

 Anton Švajlen spomína:  

 „S odstupom času môžem povedať, že mojím najtrvalejším a najkrajším zážitkom bolo slávnostné otvorenie hier. Všetko, čo som tam zažil, to, čo som videl, na to sa jednoducho nedá zabudúť. Bez ohľadu to, z ktorej krajiny účastníci olympijských hier prišli, všetci sa rovnako vyjadrovali o krásne prežitých dňoch v krajine ,,Nipponu“. Boli to hry športovcov rôznych národnosti, štátov súťažiacich pre slávu svojej krajiny, s túžbou zvíťaziť, skvele skončiť medzi poprednými. Videl som úžasné výkony vo všetkých disciplínach, prežil nezabudnuteľné hodiny medzi legendami športu Owensom, Zátopkom, Harrym, Vlasovom, Pressovou, Thomasom a pod. ale aj stretnutia menej známych športovcov - nástupcov ich predchodcov. 

Nežnosť, pozornosť japonského ľudu a usporia-dateľov. Všade bolo cítiť veľké priateľstvo, vzájomnú solidaritu športovcov celého sveta, čo možno označiť z môjho pohľadu za niečo fantastické! Či možno zabudnúť na tri skvelé víťazstvá Viery Čáslavskej, na neuveriteľný výkon malovravného Abebe Bikilu, s ktorým som behal po atletickej dráhe v olympijskej dedine, či výškarky Jolandy Balázsovej, súboj Oertera s našim Daněkom a sedieť v jedálni so vzpieračom Žabotinskym, famdiť našim volejbalistom a mnoho ďaľších zážitkov tohoto čarovného stretnutia všetkých športovcov?

Vyznanie z roku 2004:

Rozdielnosť pozorovaní, či už v organizačnej, alebo športovej sfére, je odlišná tým, že každá olympiáda prináša nové poznatky (žiaľ, aj doping) organizátori, pozorovatelia si odnášajú tie najlepšie skúsenosti a stále ich zlepšujú. Športové výkony sa rok čo rok zvý-razňujú a zlepšujú, preto ťažko porovnávať po športo-vej stránke Tokio 64 napr. s Aténami 2004. Každé obdobie má svoj vrchol nielen v športe , ale aj v živote. 

Slovo olympiáda bude pre športovca znamenať vždy vzrušenie, elán a nadšenie, pre funkcionára všemožne sa snažiť pripravovať podmienky pre reprezentáciu a v olympijskej výchove pôsobiť na mládež v duchu fai play, mieru a tolerancie.

MUDr. Marián Kafka, kronikár OK Košice

Košice, 9. marca 2011

Eva Murková - členka Strediska vrcholového športu MŠ SSR Bratislava. Je viacnásobná slovenská i československá rekordérka v skoku do diaľky a v behu na 100 m, držiteľka československých rekordov v behu na 60m časom 7,21 sek., a v skoku do diaľky 699 cm / v hale / a 701 cm na dráhe. Výkonom 701 cm sa zaslúžila o to, ČSSR sa stala štvrtou krajinou na svete, ktorá mala skokanku s výkonom 7 m a bola trinástou ženou na svete, ktorá prekonala hranicu 7 m.

Za svoje športové výkony dostala ocenenie majster športu.

Sen o siedmich metroch

Už ako dieťa som chcela byť najlepšia medzi  svojími rovesníkmi v rôznych detských disciplínach a súťažiach.

V stredoškolskom veku som sa dala na závodnú dráhu  v ľahkej atletike a priťahovala ma diaľka a šprinty.

Vždy ma fascinovala myšlienka dokázať niečo viac ako všetci ostatní. V skoku do diaľky som  sa postupom času vypracovala tak, že som v celom  Československu nemala súperky  a často som súťažila iba sama so sebou.

Mnoho krát som posúvala vtedajší českoslo-venský rekord v skoku do diaľky žien k magickej hranici 7-ich metrov. Veľmi som snívala o ich prekonaní, o prekonaní magickej hranice siedmich metrov.

Mala som svoj cieľ i sen. Tá túžba ma neustále hnala dopredu za svojím snom. Potom prišla Zlatá tretra Európy v Ostrave v máji 1984. Cítila som, že na to mám, že „už to môže prísť, že tých 7 metrov skočím“. Legálne, bez pomoci vetra, bez pomoci súperov iba ja sama. 

Rozbieham sa na svoj prvý pokus a veľmi sa sústredím, skočím však „iba“ 682 cm. Čo by dnes dali za tento výkon ženy na Slovensku? Potom som skákala ďalšie 4 pokusy, všetko bez prešľapu, ale všetko menej ako 7 metrov. Prišiel posledný pokus.

 Stojím pripravená na svoj posledný pokus. Nevnímam tribúny ani trénera, aj tribúny akoby stíchli. Verím si a viem, že všetci veria mne. Rozbieham sa a cítim to. Teraz to musí prísť. Odrážam sa a viem, že dobre, že to nie je prešľap. Od dosky ma to vymrštilo hore a ja letím a letím... V duši mám jedinečný pocit, ktorý sa nedá opísať, len precítiť. Dopadám a rozhodcovia merajú môj skok. Chvíľa netrpezlivého ticha a na svetelnej tabuli sa objaví číslo 700! Dokázala som to. Tribúny šalejú potleskom a ja viem, že ten pocit pri skoku bol sedemmetrový. Môj sen o siedmich metroch sa naplnil, sen ktorý ostane v mojej pamäti do konca života, sen ktorý som mohla prežiť iba ja sama a na celý život. Iná Slovenka doposiaľ  takúto diaľku ešte neskočila.

Už veľa vody pretieklo od toho skoku dole Dunajom, ale ten pocit vo mne stále je. Sedem-metrový.  

V stredu 12. októbra 2005 urobili slovenskí futbalisti na Tehelnom poli v Bratislave rozhodujúci krok do baráže o účasť na Majstrovstvách sveta 2006 v Nemecku. V poslednom zápase kvalifikačnej skupiny im stačila s Ruskom na postup akákoľvek remíza. Stretnutie sa skončilo bez gólov a z postupu sa tešili Slováci. K najmladším hráčom výberu trénera Dušana Galisa bol v tomto rozhodujúcom zápase 21-ročný 

 S futbalom začínal ako 6-ročný v Piešťanoch u trénera Tibora Jančoviča, ktorého neskôr vystriedal Michal Konček. Zo začiatku medzi rovesníkmi síce zvlášť nevynikal, no o niekoľko rokov to už bolo čosi iné. Jeho talent a predovšetkým dravosť (neraz sa hovorilo o drzosti - prirodzene futbalovej) si všimli v meste Matúša Čáka, kam prestúpil ako 14-ročný. V Trenčíne prišiel aj prvý väčší úspech, keď v kategórií mladšieho dorastu bol členom družstva, ktoré získalo titul majstra Slovenska. Medzi jeho spoluhráčmi bol vtedy aj Martin  Škrteľ, s ktorým o niekoľko rokov neskôr obliekol reprezentačný dres Slovenska. Ešte predtým však prešiel viacerými mládežníckymi výbermi - od „16-ky“ až po reprezentačnú  „21 -ku“. V čase nášho stretnutia obliekal futbalový dres v českom Liberci. Práve trávil niekoľko dní voľna v rodičovskom dome vo Veľkom Orvišti neďaleko  Piešťan. Balkón ich obývačky je otočený priamo na futbalové ihrisko miestneho Slovana a Filip z neho sledoval nevšedný súboj početného  pelotónu exekútorov pokutových kopov PENALTOVÉHO FESTVALU. Bojovalo sa o  postup na školské majstrovstvá Slovenska v rámci ŠKOLSKÝCH  DNÍ ŠPORTU 2005. Po skončení súťaže prijal pozvanie organizátorov a zbehol na zelený trávnik Nasledovala improvizovaná autogramiáda s neformálnou besedou. Otázky sa len tak hrnuli a nechýbala medzi nimi ani tá naša, týkajúca sa jeho (doteraz) najkrajšej spomienky .   

„Jednoznačne najradšej spomínam na pre-miérový zápas v reprezentácii. Aj napriek tomu, že išlo „len“ o priateľské stretnutie! Náš súper totiž nebol nik iný, ako vicemajster sveta - Nemecko.  Darilo sa nám a skvelý tím doslova nabitý hviezdami sme zatlačili do defenzívy. Aj ja som mal svoj deň. Vydarila sa mi akcia a po mojej prihrávke nasledovala penalta - Karhan neza-váhal!“ -  odpovedá Filip Hološko

A čo o ňom hovorí jeho bývalý učiteľ Igor Číž (ZŠ Piešťany, Holubyho)?

„Rád si na neho spomínam - a nie len preto, že je v reprezentácii. Pamätám si na neho, ako na živého chlapca, ktorý bol vždy tam, kde sa niečo dialo. Patril medzi veľmi dobrých žiakov, no v telocviku nemal konkurenciu. Reprezentoval školu takmer vo všetkých športoch. Som pre-svedčený, že keby sa rozhodol pre hociktorý z nich, určite by to aj v ňom dotiahol do repre-zentácie. Doteraz je napríklad držiteľom via-cerých školských rekordov v atletike.“