Celý svoj život zasvätil športu,  hlavne tomu mládežníckemu.  Narodil sa v učiteľskej rodine v roku 1937 v Prievaloch v okrese Senica. V zmysle známeho, že jablko nepadá ďaleko od stromu, aj MILAN HORSKÝ sa rozhodol pre túto dráhu. Najskôr ako učiteľ  na základnej škole v Závode a potom vo vtedajšom Dome pionierov v Skalici. Svoje pedagogické pôsobenie ukončil - ak nerátame jeho dôchodcovské  účinkovanie - ako metodik pri odbore školstva v Senici.  Aktívne  hrával futbal, basketbal i hádzanú, vo funkcii rozhodcu sme ho mohli stretnúť na športoviskách v atletike, hádzanej, basketbale, lyžovaní i hokeji. Jednoducho - bol všade tam, kde to bolo potrebné.

A v čom bol Milan Horský výnimočný? Hlavne vo svojej všestrannosti orientovanej smerom k mládeži.  Vychoval celý rad mladých športovcov a po zriadení hokejových tried pri ZŠ Mallého v Skalici prišla jeho hokejová „chvíľa“. V roku 1983 získali jeho žiaci titul Majstra Československa a v drese najmladších šampiónov sa objavuje aj Žigo Pálffy - jedna z najväčších hviezd v ére samostatnosti Slovenska. 

Jeho zverenci - žiaci v škole i športovci v tréningovom procese - si ho pamätajú ako skromného človeka, schopného obetovať sa pre iných. Vynikal najmä svojou pracovitosťou a bolo mu úplne jedno, či to bolo vo funkcii riadiaceho organizátora, alebo v pozícii radového „makača“.

Práve takýmto prístupom si získal úctu svojho okolia - blízkeho, ale aj toho vzdialenejšieho. Jeho slovo vždy malo svoju váhu. Aj preto, že vždy uznával spravodlivosť a rešpektoval pravidlá „čistej hry“. Športu zasvätil celý svoj život a Záhorie doteraz za nim smúti.

Narodený 24. júna 1843
v Jasenovej. 

Zomrel 27. decembra 1921
v Modre.

Začiatky školského športu na Slovensku sú bytostne späté s pôsobením Revúckeho gymnázia a najmä s aktívnou činnosťou jeho profesora Ivana Branislava Zocha (1843-1921). Počas svojho pedagogického pôsobenia bol známy neutíchajúcim úsilím pri získavaní študentov pre aktívne a celoživotné športovanie. Už v tomto období zdôrazňoval význam každodenného pohybu pre zdravie človeka a v tomto smere bol pre svojich zverencov žiarivým príkladom.

V neľahkých  a v tom čase športu príliš neprajúcim podmienkam dokázal vytvárať v škole podmienky, s ktorými sa telesná výchova už v tom období dala robiť „nad pomery“. Treba však dodať - a z toho tiež možno zobrať poučenie pre  súčasnosť - že veľkou oporou v tomto smere mu bol samotný riaditeľ školy. Práve za pomoci (a často aj finančnej podpory) Samuela Ormisa dokázal zhotoviť telovýchovné náčinie a náradie, ktoré by sa „nestratilo“ ani v súčasnosti.

Do histórie slovenského školského športu sa však I.B.Zoch  zapísal predovšetkým svojou odbornou  prácou pod názvom, „Krátky návod k vyučovaniu telocviku hlavne pre národnie školy“.  Zhrnul v ňom získané teoretické poznatky overené praktickými skúsenosťami.  Dielo vyšlo v roku 1873 a obsahuje základné telesné cvičenia, ich názvoslovie  a grafické znázornenie. Zaujímavé je, že autorom týchto  kresieb bol sám I.B.Zoch.

Zásluhy I.B.Zocha pre rozvoj školského športu sú nepopierateľné a jeho stopa v tomto smere je doslova nezmazateľná. Aj preto sa Slovenská asociácia športu na školách v roku 1996 rozhodla, aby menom tejto významnej osobnosti  oceňovala najaktívnejších svojich členov. A to je tiež dôvod, prečo I.B.Zoch bol zaradený do „SIENE SLÁVY SLOVENSKÉHO ŠKOLSKÉHO ŠPORTU“.

Narodený 12. apríla 1940
v Zvolenskej Slatine. 

Zomrel 17. októbra 2007
v Krupine.

Narodil sa 12.apríla 1940 vo Zvolenskej Slatine. Jeho detstvo sa podobalo tisícom „povojnových detí“- síce chudobné, ale napriek tomu šťastné, sprevádzané neustálym pohybom, dobrodružnými výpravami do prírody, hrami na jánošíkovcov či partizánov. V škole hrával futbal, hokej i stolný tenis - skrátka všetko, čo sa v športe na škole robilo. V roku 1957 získal Sokol Zvolenská Slatina titul Majstra  okresu v stolnom tenise a najmladšiemu Pavlovi Borguľovi bolo udelené čestné uznanie za výborné výkony v majstrovskom kolektíve.    

Po skončení  Pedagogickej školy v Krupine, začína práve v tomto meste  napĺňať svoje životné poslanie učiteľa - telocvikára. Najskôr ako učiteľ  I. Základnej   deväťročnej školy a potom ako pracovník Domu pionierov. Jeho  nadšenie pre mládežnícky šport však bolo cítiť aj neskôr, keď pracoval v riadiacej funkcii - ako riaditeľ  Osobitnej školy v Hontianskych Nemciach.

Pavel Borguľa bol zástancom dôsledného vypracovania metodiky telesnej výchovy a kvalitného poznania pravidiel športových hier. „Učiteľ musí poznať pravidlá najlepšie zo všetkých“ - zdôrazňoval neraz svojim mladším kolegom .

Práve jeho dôslednosť a presadzovanie zásady všestrannosti boli základom vynikajúcich úspechov jeho zverencov vo volejbale, futbale, atletike, stolnom tenise či gymnastike. Počas pôsobenia v Hontianskych Nemciach sa jeho žiaci prebojovali v stolnom tenise až na majstrovstvá Európy  žiakov s mentálnym postihnutím a viacerí jeho zverenci súťažili na Majstrovstvách Slovenska vo Vysokých Tatrách. 

V zime neraz trávil celé noci na dvore svojej školy pri vytváraní ľadovej plochy a cez deň obsluhoval lyžiarsky vlek. V lete zasa pripravoval svojich žiakov na súťaže a popritom trénoval  mladých futbalistov v Bzoviku. Jeho energia a nadšenie pre šport - najmä ten školský a mládežnícky - boli jednoducho nevyčerpateľné. A to spolu s úžasnou oblúbenosťou  bolo to, čo priťahovalo všetkých v jeho okolí k športu. Aj preto Pavol Borgaľa patrí do SIENE SLÁVY SLOVENSKÝCH TELOCVIKÁROV. 

Veľmi dlhý by bol výpočet organizátorských počinov Pavla Borguľu. Stal sa dušou prakticky všetkých športových súťaží v regióne. Človek s úžasnými organizačnými schopnosťami. Bol spoluzakladateľom volejbalového  turnaja pedagogických zamestnancov v okrese Krupina, ktorý je v súčasnosti známy ako „STIERANKOV MEMORIAL“. Pričinil sa tiež o vznik tradičnej súťaže DETSKÁ VŠESTRANNOSŤ a tesne pred odchodom do dôchodky spolu so svojimi priateľmi založil volejbalové družstvo, s ktorým sa zúčastnili turnajov nielen v Krupine, ale aj v Prešove, Banskej Bystrici či Zvolene. Nie náhodou sa tradičný 1.májový turnaj vo volejbale každoročne koná ako MEMORIÁL  PAVLA BORGUĽU.

„Rozvinutím kvalitnej a dobrovoľnej činnosti v prospech detí a mládeže sa Slovenská asociácia športu na školách v krátkom čase stane významnou súčasťou nášho spolkového telovýchovného a športového hnutia.“ Takto predpovedal budúcnosť nového subjektu na slovenskej telovýchovnej a športovej scéne po ustanovujúcom sneme SAŠŠ (v Bratislave 3. júla 1991) jej prvý predseda Ján Gabryš. „Proroctvo“ tohto skvelého, múdreho, a zároveň mimoriadnou skromnosťou obdareného človeka sa stalo realitou. Treba pritom dodať, že za takýmto - dalo by sa povedať, že strohým - hodnotením sa však skrýva obrovské úsilie stovák nadšencov školského športu na Slovensku. Ich obetavosť a húževnatosť s akou sa borili s rôznymi prekážkami a nástrahami sú priam obdivuhodné.

Na margo zrodu Slovenskej asociácie športu na školách Ján Gabryš spomína aj s odstupom času, a to pri príležitosti 20. výročia jej založenia pri spracovávaní publikácie Tak šli roky: „Chceli sme vybudovať stavovskú organizáciu telocvikárov, kde erudícia, pracovný elán a radosť z výsledkov je spoločná, nedeliteľná a zodpovedá športovej morálke všetkých účastníkov. Dnes môžeme konštatovať, že všetci nadšenci tohto výnimočného obdobia sú nezmazateľne zapísaní nielen do mojich spomienok. Sme spoločne hrdí na to, čo sme spoločne dokázali!“

Ján Gabryš, čestný predseda SAŠŠ, po ukončení vysokej školy v roku 1958 nastúpil do zamestnania v Strednej lesníckej škole v Liptovskom Hrádku ako učiteľ s aprobáciou zemepis - telesná výchova. Tu pracoval celých 42 rokov  až do odchodu do dôchodku.

Práca telocvikára bola v tom čase charakterizovaná tým, že nebola ohraničená len vyučovaním v škole, ale očakávala sa od neho aj spoločenská angažovanosť, najmä zapájanie sa do telovýchovného diania v meste a regióne. Tak ako rástla športová úroveň jeho zverencov v záujmových krúžkoch, tak sa postupne rozširovali aj možnosti zapájania sa do súťaží vtedajšieho ČSZTV. Do tohto balíka aktivít možno zaradiť aj založenie vlastnej telovýchovnej jednoty SLÁVA (bol jej predsedom), čo poskytovalo možnosť organizačne i finančne riešiť športovú činnosť nielen v Liptovskom Hrádku, ale tiež v celom Liptovskom regióne. V tomto období mu pribúdali aj ďalšie funkcie. V roku 1969 bol napríklad zvolený za člena predsedníctva OV ČSZTV.

Toto obdobie výrazne (a pozitívne) ovplyvnilo celý jeho športový život, vzťah k tejto ušľachtilej činnosti, názory i konkrétne činy i  ducha fair play. Osobitne treba zvýrazniť dva momenty. V prvom rade je to jeho osobný príklad, čo dokumentuje aj fakt, že až šestnásť jeho žiakov sa neskôr rozhodlo pre štúdium učiteľstva so zameraním na telesnú výchovu, čo je naozaj malo vídané.

A ten druhý moment? V plnej hĺbke a celej šírke chápal spoločenskú potrebu pravidelného športovania mládeže, ale najmä previazanosť jednotlivých telovýchovných subjektov pri uskutočňovaní tohto procesu. Práve tento nadhľad uplatňovaný vo aj funkcii predsedu Slovenskej asociácie športu na školách vytvoril priestor pre zrod všeobecne známych a uznávaných SAŠŠ-kárskych projektov.

Za jeho učiteľské pôsobenie a angažovanosť v telo-výchovnom hnutí bol ocenený desiatkami vyznamenaní. Tie najvýznamnejšie tvoria prílohu tohto profilu a z nich spomenieme iba tie naše SAŠŠ-kárske Zlatá medaila I. B. Zocha (2006), Kryštálové srdce I. B. Zocha (2011) a titul ČESTNÝ PREDSEDA SAŠŠ.

Janko, ako familiárne prvého predsedu i čestného predsedu SAŠŠ nazývame, nedávno oslávil svoje 85. narodeniny. Dostatočný dôvod k bilancovaniu jeho životnej cesty, cesty naplnenej zmyslupnou činorodosťou a popretkávanej ušľachti-lými činmi a stretnutiami s oddanými priateľmi. Preto je úplne samozremé, že dnešným dňom 21. apríla 2018 sa Ján Gabryš stáva súčasťou SIENE SLÁVY SAŠŠ ako jej prvá žijúca legenda.