SLOVENSKÁ ASOCIÁCIA ŠPORTU NA ŠKOLÁCH - člen medzinárodnej organizácie školského športu - ISF

Adam Nemec

125image002


futbal

Adam NEMEC – hráč ERZGEBIRGE AUE – moje spomienky

Svetlo sveta som uzrel dňa 2. 9. 1985 o 19. 05 hodine v Banskobystrickej nemocnici. Mimochodom je to aj deň narodenia vynikajúceho hráča Mareka Mintála. Bol som veľké dieťa, pretože som vážil 3,62 kg a meral 51 cm. Podľa toho, čo hovorí mama, som bol dieťa s krásnou tváričkou a vraj sa na mňa dokázala dívať v nemocnici celé hodiny.
Otec Milan vtedy aktívne hrával 1. ligu za Duklu Banská Bystrica a tak som na ihrisku strávil celé svoje detstvo, najskôr ako divák a potom ako hráč až doteraz. Rodičia ma od malička v športovej činnosti podporovali, chodievali na moje zápasy. Otec potom so mnou rozoberal jednotlivé situácie a obohacoval ma o ďalšie vedomosti a zákonitosti vo futbale. Často so mnou chodil na ihrisko, učil ma kopaciu techniku, streľbu na bránu, rohové kopy a jedenástky. Som presvedčený, že toto všetko ma ovplyvnilo pri výbere budúceho povolania, ktorým je pre mňa futbal.
Moje futbalové pôsobenie malo takýto sled. Žarnovica, Žiar nad Hronom, Dubnica nad Váhom, kde som prvýkrát ako takmer osemnásťročný nastúpil za mužov, ktorí hrali 1. ligu. Tu som získal titul Majstra Slovenska staršieho dorastu a bol som reprezentantom do 18, 19, 21 rokov. Z Dubnice nad Váhom som odišiel do MŠK Žiliny, kde som najskôr laboroval skoro rok pre zranenia, potom však prišla vydarená sezóna 2006/2007, v ktorej sme sa stali Majstrami Corgoň ligy. Boli to pre mňa nádherné a nezabudnuteľné chvíle. Zo Žiliny som odišiel na ročné hosťovanie do FC Erzgebirge Aue, ktoré hrá 2. bundesligu. Zatiaľ hrávam v základnej zostave, klub síce nestojí najlepšie, ale ja svoje pôsobenie chápem ako posunutie vpred, pretože vonku musíte skĺbiť veľa vecí, aby ste mohli žiť a hrať futbal a nie je to jednoduché. Rád počúvam príhodu, ktorú mi mama často rozpráva: Ako som vyššie uviedol, od malička som chodil s mamou na zápasy svojho otca na Duklu. Bol som veľmi živý a neposedný. Cez polčasovú prestávku som vždy mame ušiel na hlavné ihrisko, uchytil som si loptu a stváral tam všelijaké futbalové kúsočky. Ľudia sa na mne vraj zabávali a neraz aj tlieskali za predvedený výkon.
Som presvedčený, že som si vybral povolanie, pre ktoré mám vlohy a chcel by som ich zúročiť do vynikajúcich futbalových výsledkov v ďalšej budúcnosti.